História

Prvé písomné pramene o meste

V zakladacej listine pražského biskupstva z roku 1086 sa spomína provincia Vag na strednom Považí. Vzhľadom k dobe založenia biskupstva v poslednej tretine 10. storočia, je pravdepodobné, že Trenčiansky hrad bol už koncom 10. a začiatkom 11. storočia sídlom tejto provincie. Najstaršia písomná zmienka o Trenčianskom hrade sa však nachádza už v presnejšie nedatovanej správe v Uhorských gestách. Viaže sa k roku 1067, kedy prebiehali boje medzi uhorským kráľom Šalamúnom a českým kniežatstvom. Nepriamym dokladom o existencii Trenčína je i zmienka v tzv. Maurovej  legende pred rokom 1074, pojednávajúcej o  pustovníkoch sv. Benediktovi a Svoradovi, ktorí  žili v 11. storočí na Skalke pri Trenčíne.

História slobodného kráľovského mesta

V roku 1412 udelil cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský Trenčínu štatút slobodného kráľovského mesta s právami Budína a Stoličného Belehradu. Tým sa zaradil medzi najvýznamnejšie mestá Uhorského kráľovstva.

V polovici mája 1528 obľahli Trenčiansky hrad, ako najvýznamnejšiu pevnosť vzdorkráľa Jána Zápoľského vojská Ferdinanda I. Habsburského pod velením generála Johana Katzianera. 28. júna hrad kapituloval. Mesto bolo vtedy už vypálené, vyrabované a spustošené. Poškodené boli aj mestské hradby. Po ich oprave v roku 1543 pristúpil mestský magistrát k úprave oboch mestských brán. Najmä Dolná „Turecká“ brána bola zosilnená polkruhovým barbakanom s menšou vežou.

Opravený bol i Farský kostol a kaplnka (karner) sv. Michala. Zničený františkánsky kostol za hradbami na predmestí však už neopravili i keď jeho múry stáli až do roku 1596. Zobrazuje ich i prvé známe zobrazenie Trenčína, veduta mesta z roku 1580.

Obavy neboli zbytočné, ako to ukázal už rok 1599, keď sa plieniace hordy krymských Tatárov v službách osmanského sultána dostali až k Trenčínu a spustošili široké okolie. V roku 1604 však mesto osud neminul a Bočkajovi hajdúsi v ňom napáchali strašné škody. K nim sa vzápätí pridali napäté vzťahy mestského magistrátu k novému hradnému pánovi Štefanovi Ilešházimu, sprevádzané vzájomnými potýčkami a krivdami. Katastrofa sa opakovala o necelých 20 rokov neskôr, keď sa Trenčína zmocnili rabujúce vojská Gabriela Bethlena.  A aby toho nebolo dosť, postihla mesto v roku 1625 povodeň. V rokoch 1644-1645 bol Trenčín opäť ohrozovaný povstaleckými vojskami Juraja I. Rákociho. Mor v roku 1656 zabil vyše 300 obyvateľov. Opätovný vpád osmanských vojsk postihol stredné Považie v roku 1663. Pri útoku na mesto 2. októbra Turci Trenčín ani hrad síce nedobili, ale zapálili predmestia a pri obrane mesta padlo viac ako 300 mešťanov a vojakov hradnej posádky, ďalších odvliekli do otroctva a na okolí vypálili 17 dedín.  O 15 rokov neskôr (1678-1683) pustošili okolie Trenčína vojská Imricha Tököliho. Posledná, avšak najväčšia katastrofa postihla Trenčín v období stavovského povstania Františka II. Rákociho. Kurucké vojská síce nedobyli hrad, ale 14. 2. 1704 obsadili mesto pod ním. I keď sa zanedlho 2. mája boli nútené stiahnuť, blokáda pretrvala po štyri roky. Zúril hladomor a choroby a na dôvažok 14. 5. 1708 vypukol katastrofálny požiar, ktorý zničil alebo vážne poškodil 195 domov, kostol piaristov a taktiež mestské opevnenie, ktoré už nebolo opravené. Zdalo sa, že morová epidémia, ktorá vypukla v roku 1710 a ktorej padlo za obeť vyše 1000 ľudí, zasadí mestu ranu z milosti. Ale už v roku 1715 si ďalšia vlna morovej nákazy vyžiadala životy ďalších 222 obyvateľov mesta. Tieto katastrofy, spôsobili škody za viac ako 460 tisíc zlatých a čo do utrpenia a strát nemali v dejinách slovenských miest obdobu.

Druhá polovica 16. a 17. storočie nepriniesli iba samé pohromy. Stali sa pre Trenčín i obdobím rozkvetu umenia a kultúry. Od druhej polovice 16. storočia sa v Trenčíne usádzali prví novokrstenci (Habáni), ktorí podnietili vznik neskôr charakteristickej trenčianskej majolike (foto).

Po vypuknutí Tridsaťročnej vojny a Bielohorskej porážke sa do Trenčína a okolia sťahovali utečenci z Českého kráľovstva a najmä Moravy. Už v roku 1637 založil Jan Václav Vokál z Prahy v Trenčíne prvú kníhtlačiareň. Fungovala do roku 1664. Za necelé tri desaťročia tu vzniklo okolo 250 tlačí. Na jej tradície neskôr v 19. storočí nadviazala činnosť Ganzelovej tlačiarne a podniku F. Škarnitzla.

Utrpenie, vojny a katastrofy sa Trenčínu nevyhýbali ani v ďalších rokoch. V roku 1790 postihol mesto katastrofálny požiar, ktorý zničil takmer celé vnútorné mesto a ťažko poškodil Farský kostol a faru. Dal tiež definitívnu bodku za slávou Trenčianskeho hradu, z ktorého zostali iba ruiny. Zvýšené zaťaženie a bremená priniesli i napoleónske vojny. V roku 1805 cez Trenčín prechádzal ruský cár Alexander I. na svojej ceste k Slavkovu. Po prehratej bitke sa tadiaľto i vracal. V roku 1814 prešlo cez Trenčín 36 tisíc mužov ruskej armády  tiahnucej k Lipsku.

Najväčšia povodeň postihla Trenčín v auguste 1813. Zničila úrodu na poliach, poškodila mnoho domov a stála životy 44 obyvateľov mesta. Katastrofa rakúskej armády v bitke pri Sadovej (Hradci Králové) 3. 7. 1866 sa nepriamo dotkla i nášho mesta. K Trenčínu sa sťahovala časť porazených rakúskych vojsk. Epidémia cholery, ktorá vypukla najmä medzi množstvom ranených vojakov, sa preniesla i na civilné obyvateľstvo, v auguste a októbri si vyžiadala niekoľko desiatok životov. V rakúsko – pruskej vojne bojoval i trenčiansky 71. peší pluk, ktorý bol od roku 1880 natrvalo umiestnený v Trenčíne.

Ešte v roku 1874 sa Trenčín stal posádkovým mestom i pre 15. honvédsky (domobranecký) pluk. Oba útvary boli doplňované odvedencami zo stredného a horného Považia. Najmä 71. peší pluk sa stal známym ako „drotársky regiment“.

Rakúsko – Uhorské vyrovnanie nemilým spôsobom postihlo i Trenčín. Zo slobodného kráľovského a neskôr municipiálneho mesta (právne bolo na úrovni župy) klesol od roku 1867 na úroveň „obce so zriadeným magistrátom“ a bol podriadený trenčianskemu županovi.

Rozvoj kultúry v Trenčíne